Geometria môže vytvoriť čitateľné písmená, ale iba umenie ich robí krásnymi.
Paul Standard
KALIGRAFIA je často považovaná iba za krasopis, za krásne písanie. Ide však o umenie, ktoré v sebe spája filozofiu, estetiku i poéziu. Vo východoázijskej kultúre je tradične na poprednom mieste sféry umenia, na čom má iste zásluhu druh písma a spôsob práce kaligrafa v tejto kultúrnej oblasti. Tieto odlišnosti nemenia požiadavky na intenzívne a sústavné zdokonaľovanie snahy o majstrovské zvládnutie kaligrafie i v našej oblasti. Predpokladá sa mnohoročná zanietenosť pre dosiahnutie dokonalosti v kaligrafii. Pri práci s latinským písmom sa pridružujú mnohé iné charakteristické atribúty a danosti tohto písma, ktoré sú odkazom stredovekých pisárov v skriptóriách, ale aj tlačiarenských majstrov.
Krása písma spočíva vo vnútornom, harmonickom pokoji, čo však nie je strnulosť, ale cieľavedomá životnosť. Kaligrafia je schopná umocňovať emócie, aktivovať silu duše. Písmená a ich kompozícia majú pôvab, ak sú tvorené dušou a srdcom. Kaligrafia má svoje pravidlá a spoločenské poslanie, je to písmový záznam myšlienok, čo kaligrafiu odlišuje od voľného umeleckého diela.
Mňa zaujala kaligrafia ešte počas štúdií v Prahe, kde mala svoje tradície medzi tlačiarenskými intelektuálmi i umelcami. Kaligrafi tu čerpali poznatky i v zahraničí, kde pôsobili svetovo známi majstri typografie i písmari. Zaujala ma renesančná italika, ktorá je dynamická a umožňuje pracovať s ligatúrami, preťažnicami a inými prvkami písma. Písmové znaky sú vecou detailu. Sklon hrotu plochého pera je potrebné dodržať, aby ťahy boli stále rovnaké, v praxi však nastane i okamih, keď možno prekročiť pravidlá, aby písmová kompozícia bola kompaktná a lahodila čitateľovmu oku, aby sila čiary bola v súlade s celkom. Tvorba nemôže byť svojvoľná a iba dobrý kaligraf vie, kde jeho úsudok nepokazí dielo. Na dodržanie ducha poriadku je potrebná vynachádzavosť, ale i vkus. Na rozdiel od typografie je kaligrafia prístupnejšia kreativite pri práci s detailmi písmových znakov a v komponovaní architektúry písmového objektu. Kaligrafia s latinkovým písmom je rovnako náročná, ako napríklad obdivovaná japonská kaligrafia.
Hermann Zapf, ktorý sa svojou tvorbou významne zaslúžil o rozvoj kaligrafie, hovoril, že kaligraf vo svojej profesii musí vládnuť nadobudnutými skúsenosťami a ušľachtilým prejavom svojej tvorby, že kaligrafia má stredovekú históriu, ale vždy bola a je zdrojom pre súčasné písmové formy, ktoré vyjadrujú dušu a príchute našej doby.
Kaligrafia nie je samoúčelnou ozdobou písaného textu, výtvarná forma vychádza z jeho obsahu a text je vnímaný i prostredníctvom výtvarnej vzhľadu.
V 20. storočí sa výrazne obnovil záujem o kaligrafiu, spomeňme mená ako Edward Johnston, Rudolf Koch, ale i Eric Gill či Frederic Goudy, ktorí sú tiež autormi typografických písem.
Kaligrafia, ktorej tu vzdávane poctu, používa latinku, čo je písmo hláskové – každý znak vyjadruje jeden zvuk našej reči. Písmo zachovava našu minulosť a jeho užívatelia mu často prisudzovali i magické vlastnosti. Písmo vždy žilo v tajomnej atmosfére výtvarného kumštu a poézie. Tento jav inšpiroval Arthura Rimbauda k napísaniu básne Samohlásky.
Vo všetkých dobách, na všetkých miestach, kde ľudia vedeli písať, existovalo umenie krásneho písma a skupiny rytcov či kaligrafov, ktorí toto umenie ovládali.
Ľ. K.
