Prečítané na vernisáži výstavy Ľubomír Krátky / Typografia a kaligrafia / Bratislava 2018

Ľubomír Krátky je môj otec a jeho doterajšia tvorba sa približne kryje s celou mojou doterajšou existenciou, preto si snáď môžem dovoliť trochu viac osobný a pozitívne zaujatý pohľad na tvorbu nášho najvýznamnejšieho knižného typografa vôbec.


Pamätám si ho, ako sedával za veľkým pracovným stolom, plným naukladaných rukopisov, farebných ilustrácií, obťahov sadzby, ceruziek, farbičiek aj špeciálnych typografických pravítok. Nasával som zvláštne znejúce pojmy ako Cicero, Petit, Kapitálky, Frontispice, Zrkadlo, Preklad. Listoval som v nespočetných písmových vzorníkoch a obkresľoval si Baskerville písmeno po písmene. Pomáhal som mu obstrihávať obťahy ilustrácií a textových stĺpcov, neskôr som mohol sám vziať lepidlo a pomáhať lepiť makety kníh, ktoré ešte neexistovali. Takto som prvý krát spoznal neskôr tak oceňovanú Zlatú bránu alebo Modrú knihu rozprávok, ohmatal som si majstrovské originály Cipárových alebo Brunovského originálov a čítal v strojopisoch budúcich kníh.

Neskôr, keď sme spolu zariaďovali tmavú komoru, aby sme mohli reprodukovať vzácne vzorníky písma a ručne z nich skladať jednotlivé slová pre titulné kompozície, učil ma vyrovnávať medzery a chápať negatívny priestor písma, alebo sám kreslil vlastné kaligrafické kompozície a logá.

Otec pracoval vždy sústredene, ale s jasnou predstavou. Nepamätám si, že by dlho zvažoval varianty riešení alebo hľadal nápad, bola to vždy skôr koncovka, finálny detail, ktorý ho nakoniec potrápil. Občas vstal od stola, aby siahol do knižnice a z nespočetných radov kníh vytiahol niektorú konkrétnu, na ktorej si overil ten ktorý detail. Alebo sa presvedčil, “ako to urobil Hlavsa”, aby nakoniec aj tak zvolil iné riešenie. Dokáže si vizuálnu podobu knihy predstaviť celkom konkrétne, preto mu dokonale vyhovoval ten starý princíp, keď sa kompozícia knihy najprv rozkreslila jednoduchými čiarami do “zrkadla”, rukopis sa vyznačil zopár špeciálnymi príkazmi pre sadzača (ktoré pôsobili ako tajná šifra) a potom sa materiál poslal do tlačiarne. Bola to mágia a zároveň prejav absolútnej moci nad hmotou, keď sa vrátili presné a dokonalé archy typografického písma.

Keď sa ma v škole prvýkrát opýtali, čím by som chcel byť, vedel som presne, že chcem byť typografom. Bola to exotická disciplína, ktorú každý potrebuje, ale o ktorej nikto netušil, že existuje, a to bola súčasť jej kúzla. Vedel som, že Ľubo je v nej najlepší, a zároveň v mojich očiach jediný. O tom ma presviedčali nespočetné ocenenia zo súťaží o Československú najkrajšiu knihu či iné pocty, ktoré ho zdobili. Zároveň som už ale vedel, že jeho poslanie je aj nekonečným bojom o uznanie disciplíny Knižnej úpravy ako súčasti kultúry, ako svojbytného umenia, boj, ktorý na Slovensku dodnes neskončil. Vždy trpel istým pocitom márnosti a zdalo sa mu, že bojuje proti veterným mlynom, keď so silnou dávkou emócie obhajoval kvalitu v knižnej tvorbe.

Bol a je súčasťou komunity výtvarníkov, ilustrátorov, literátov, básnikov, ale neustále sa cítil trochu na okraji, a preto vždy veril v potrebu vysvetľovať poslanie typografie a krásnej knihy. Nepremeškal príležitosť publikovať, vystavovať a popularizovať, a rovnako považoval za svoju povinnosť vzdelávať mladých výtvarníkov a budúcich ilustrátorov na VŠVU v obore, ktorému sa síce možno nebudú venovať, ale porozumenie ktorého je tak potrebné v kontexte výtvarnej tvorby.

V sedemdesiatych rokoch urobil na tú dobu odvážne rozhodnutie, keď opustil solídne pracovné miesto vo vydavateľstve a rozhodol sa pracovať takzvane na voľnej nohe, v slobodnom povolaní. Znamenalo to viac existenciálnej zodpovednosti, ale zároveň aj väčšiu tvorivú slobodu. V tom čase sa začal naplno venovať kaligrafii, ktorá bola vždy jeho osobnou doménou, priestorom pre vlastné tvorivé experimenty. Opäť to bolo v domácom kontexte výnimočné, pretože kaligrafia humanistického štýlu sa u nás nikdy nepestovala. Pre priame vzory musíme vycestovať do Prahy, do Nemecka, či do Francúzska.

Podobne ako kaligrafia, aj jeho typografická tvorba je ukotvená v širšom medzinárodnom kontexte, ktorý pochádza priamo z jeho štúdia v Prahe, v tom čase metropoly grafického dizajnu a typografie. Svojou tvorbou stojí Krátky akoby na dvoch nohách – na avantgardnej tradícii českej typografie, reprezentovanej Dyrinkom, Teigem, neskôr Hlavsom, a na klasickej tradícii nemeckej, ktorú reprezentujú Tschichold, Kapr alebo Zapf. Vždy ale bol a je otvorený inšpirácii novými a progresívnymi trendami a technológiami. Prešiel si tvrdou školou mechanickej kovovej sadzby a olovených štočkov, ale podarilo sa mu z nej vyťažiť trvalé hodnoty v prvotných zbierkach Kruhu milovníkov poézie, ktoré sú krásne práve vďaka drsnej realite kníhtlače. Obmedzenú škálu dostupného písma dopĺňal vlastnými, ručne kreslenými kompozíciami takzvanej racionálnej kaligrafie, kolážami a typografickým experimentom.

Bol samozrejme aj pri nástupe fotosadzby, ktorá priniesla novú mieru typografickej slobody a zároveň znamenala hrozbu lacnej, strojovej produkcie – ale vyťažil z nej to najlepšie, keď mu dala potrebný rozmach v jeho najlepších dielach a kompozíciách – od kultových detských kníh (Zlatá brána, Modrá a Zelená kniha rozprávok), cez zásadné diela klasikov (Ovidius, Homer, Aristofanes), až po encyklopedické vydania.

V osemdesiatych rokoch vďaka svojej oddanosti tradícii a dobrému vkusu nikdy neprepadol chvíľkovej páčivosti ťažko dostupného typografického časopisu Upper and lower case, ale vzal si (doslova) to, čo sa dopĺňalo s jeho vlastnou estetikou. Vedel elegantným spôsobom kombinovať titulkové kreácie, ručne komponované z najnovších (nie)dostupných písiem, s existujúcou, mizernou ponukou textových fontov dostupných na produkčnej fotosadzbe, čoho najlepšími dôkazmi sú neskoršie zväzky Kruhu milovníkov poézie, alebo mnohé ďalšie detské knihy.

Už vtedy sa ale schyľovalo na technologickú revolúciu. Pamätám si, ako sme spolu u Pala Blaža obdivovali jeho Synclair ZX a snívali o tom, ako by počítač pomohol pri úprave kníh. A zrazu tu boli roky deväťdesiate, keď sme si zaobstarali široko ďaleko prvý počítač Apple Mac, k prvému PageMakeru prvé fonty a začali sme skúšať, čo to dá. Myslím, že aj tu sa potvrdila Ľubova solídna ukotvenosť v tradícii, keď sa nenechal zviesť k lacnému dobovému trendu dtp produkcie, ale snažil sa nové technológie dôsledne naučiť dobrým typografickým spôsobom. Napriek tomu, že dopyt po kvalitnej knižnej typografii bol náhle – a prekvapujúco – v kríze, keďže zrazu mohol akúsi knižku vyrobiť hociktorý inžinier ekonómie, aj v tejto dobe a s novými technológiami vznikli viaceré Krátkeho vysoko kvalitné diela, či už ako súčasť nových, menších edícií alebo ďalších detských kníh.

Typografia ako disciplína však už prechádzala krízou, z ktorej vyšla ako nová, interdisciplinárna kategória, pričom kniha, ako trojrozmerný artefakt, sa žiaľ, a asi nezadržateľne, dostala na druhé miesto. Nové online technológie vyniesli na pleciach aj nové osobnosti grafického dizajnu a história sa sama na seba pozerá cez iné okuliare. Myslím si však, že kapitola skutočne svojstojnej knižnej typografie sa pomaly uzatvára a nahrádza ju komplexnejší, ale zároveň menej romantický a osobný zážitok čítania. Preto si dovolím nakoniec zopakovať, že tvorba Ľubomíra Krátkeho je v mojich očiach najvýznamnejšou kapitolou knižnej typografie na Slovensku, a prajem mu, aby v nej pokračoval s čo najväčším nasadením a jemu vlastným nadšením čo najdlhšie.


Andrej Krátky

S úctou a láskou, 5. septembra 2018